Saturday, 26 July 2008

Noc prechadzky

Potichu vstal z klasickeho kresla stareho stylu, ktore uz nieco odzilo. Pozrel sa zlahka po miestnosti a jeho prenikavy pohlad spocinul na jeho laske. Podisiel k nej, pevne ju uchopil. Premeral si ju svojim pohladom a zamieril k drevenym bytovym dveram. Zobral kluce s jemnym zvukom duralu a hodil ich do vrecka na nohaviciach. Dvere sa za nim duto zabuchli a so zvukom stupania na gumolit zbehol dole schodami a vysiel pred radovy dom, v akych zili vsetcia vokol. Poozberal sa vokol. Bola cierna tma, zo vsetkych svetovych stran bolo citit energie ludi, ich hlucne hlasy a miestami aj ich temne postavy. Vybral sa na skromnu prechadzku. Kracal po sedych uliciach nocneho mesta a minal ludi, na ktorych sa ani len krajom oka nepozrel. Na tichych usekoch mrtva,  kde ziva dusa nestupala, vytiahol svoju chladnu lasku z obalu a pod chvilou nieco odtal s presnostou chirurga. Sledoval kalene ostrie ako sa trbliece pod svetlami poulicnych lamp, ktore sem tam nesvietili alebo blikali. Nasaval salajucu energiu, ktora sa viala vzduchom a bola vsade vokol. Ta energia nocneho zivota, ktory je tu cez kazdy vikend. Dobra nalada ludi, ktory sa bavili vdaka vecernym verejnym podnikom plnych alkoholu, cigariet a dalsich radsej nemenovanych veci. Chodil a vnimal to vsade kde kracal. Po nejakom case, dlhsom ci kratsom, zamieril domov. Miesto ktore sa tak len nazyva, ale ten pocit nevytvara. Nic vynimocne sa neudialo, nic extremne nezvycajne nezacitil, bola to klasicka noc s mesiacom na oblohe a hviezdami na nebi. Dorazil domov a uvedomil si, ze sa jeho dobrosrdecne vnutro vytraca. Nema dovod zit, nema pre koho zit. Nema pri kom a pre koho rano vstat, vyskocit z postele s usmevom na perach. Vstava s pocitom ubijajucej samoty a aj s nim zaspava. Nevie co robit, nevie ako kracat tymto svetom, ktory je postaveny naopak. Kde je jeho cesta?