Monday, 26 August 2013

Žijem si sen o Japonsku? - Autá

Existuje viacero foriem lásky. Jednou z nich je aj tá ku automobilu. Mnohý ju nikdy nezažili, a možno ani nezažijú. Nevyvinul sa u nich tento cit. Auto je pre nich len forma dopravného prostriedku z bodu A do bodu B, nič viac. Nemožno do tejto kategórie lásky radiť ani tých, ktorí autá striedajú rok čo rok. Tým pádom im nikdy nestihne dostatočne prirásť ku srdcu. Je to v podstate láska taká istá, ako najbežnejšie niekto pociťuje k žene, niekto ku krajine, zvieraťu a iným stvoreniam či veciam.

Sunday, 25 August 2013

Žijem si sen o Japonsku? - Úvod

Niekedy človek sníva aj s otvorenými očami. A niekedy si človek svoj sen žije, možno priamo, možno nepriamo. V nepriamom prípade vníma svet inými očami. Interpretácia a uvažovanie sa prispôsobí, a potom sa dá povedať, že človek vlastne žije svoj sen. Každý človek má sny. Sníva o niečom, alebo o niekom. Snívať nie je zakázané, nestojí nič a my sami si nesieme svoje sny. A je len na každom z nás samotnom, či si za týmito snami ide, či robí všetko preto, aby sa to stali skutočnosťou.

Žijem si sen o Japonsku? - Hudba

Neviem prečo, ale ako prvú tému som si vybral hudbu. Je mne i každému prístupná, čí už klasická alebo moderná. Mam v obľube počúvať oba typy. Zaleží od nálady, aká sa vo mne nachádza, podľa toho si aj vyberám hudbu.

Monday, 12 August 2013

Otvoreny list NR SR

Dobrý deň páni poslanci.

Píšem Vám otvorený list, aby som poukázal na určité skutočnosti, aby som uľavil svojej nespokojnosti, a aby som verejne vyjadril svoj názor. Väčšina ľudí ho prezentuje len vo verejných podnikoch, kde tieto názory a vyjadrenia len veľmi ťažko nájdu úrodnú pôdu.

Rád by som uviedol do deja všetkých čitateľov tohoto listu. Píšem Vám, správcom tohoto štátu, z dôvodu nespokojnosti so sankciami a pokutami. V nedeľu 11.8.2013 ma zastavila policajná hliadka. Oboznámila ma, že som vykonal priestupok pri predchádzaní vozidla na mieste, kde sa nachádzal priechod pre chodcov, pričom som kvôli krátkodobému zrýchleniu dosiahol rýchlosť až 62km/h. Policajt bez váhania si odo mňa priamo vypýtal 150 €. Uvedomujem si, že svoju nespokojnosť som mohol riešiť cez správne konanie, ale touto sumou som bol zaskočený, a tým pádom som nedokázal rozmýšľať nad alternatívnymi riešeniami.
Zavolal som známemu aby mi doviezol peniaze. Za dobu čakania policajti pokutovali viacerých vodičov, dôvody nepoznám a ani som ich neanalyzoval. Zaujímavejšie ale bolo to, že jednému autu namerali cez 60 km/h a nezastavili ho. Pravdaže som radšej nič nepovedal, lebo som sa bál, že by mi pokutu ešte zvýšili.

Pravda je, že som nespokojný s tým, že som prišiel o toľko peňazí, je to veľká časť ťažko zarobenej výplaty. Ale moja nespokojnosť pramení hlavne kvôli tomu, že si uvedomujem koľko je to peňazí pre obyčajného obyvateľa Slovenskej republiky. Slovensko nie je bohatá krajina, to každý vieme. Nie sme krajina kde ľudia bežne zarábajú priemernú mesačnú mzdu uvádzanú Štatistickým úradom SR (priemerná mesačná mzda za 1. štvrťrok 2013 - 789 €). Zamyslel som sa, že ja v tomto prípade našťastie nemám rodinu, ktorú by som živil. Predstavme si, že niekto ju má a takúto sumu odovzdá policajtom. Potom môže prísť domov a povedať svojej manželke a dvom deťom: "Viete, tento mesiac nebudeme mať čo jesť". Alebo nezaplatí časť mesačnej hypotéky a vzniknú im nemalé problémy. Človek poctivo chodí do práce, odvádza všetky odvody, platí dane a ešte sa musí rozlúčiť s takouto sumou. Je to bezohľadné a neľudské.

Vôbec sa neprihliada na status človeka, ktorého polícia pokutuje. Mali by sa brať do úvahy viaceré aspekty. Zamestnanecký status, platové možnosti ale aj hodnota vozidla. Nemôže byt predsa stanovená rovnaká suma pre všetkých. Pre niekoho je 150 € tretina výplaty, pre niekoho je to suma, ktorú si ani nepovšimne. Človek, ktorí jazdí na aute v hodnote dvojizbového bytu má asi iné finančné možnosti ako niekto, kto jazdí na sedemnásť ročnom aute, ako napríklad ja.

Na záver by som ešte chcel podotknúť, že vôbec sa nehľadí na obyvateľov tohoto štátu ako na ľudí, ktorí vačšinou žijú, ako sa hovorí z ruky do úst. A pri pohľade na policajtov, tí by mali vzbudzovať rešpekt a nie strach.

S pozdravom, poctivo pracujúci a pravidlá dodržiavajúci
Michal Štefaňák

Sunday, 4 August 2013

Ja a Subaru

Dovoľte mi vyrozprávať vám môj život so Subaru. Vo februári roku 2012 som sa konečne dostal ku kúpe auta. Nemal som veľa peňazí ale vedel som, čo chcem. Chcel som japonské auto s náhonom na všetky štyri kolesá s karosériou combi. Zameral som sa na Mitsubishi a Subaru. Kedže Subaru má boxer motor, bol som mu veľmi naklonený. Aj v autoškole som jazdil na Subaru Justy, ved podľa auta som si vyberal autoškolu. Našiel som jednu starú Imprezu v dobrom stave a tak som sa na ňu išiel pozrieť. Keď som sa na nej povozil, vôbec som nemal pocit že sedím v tak starom aute, z roku 1996. Zachovalé a v dobrom stave, bez hrdze, so skvelými jazdnými vlastnosťami. Chvíľu som zvažoval ale nakoniec som sa na Subaru Impreza viezol domov.


Prvé dni boli náročné. Nikdy som nevlastnil nič také a preháňali sa mi hlavou rôzne myšlienky, že mi ho niekto poškrabe alebo nebodaj ukradne. Po pár dňoch to ustalo. A tak nastali prve týždne a mesiace jazdenia a zoznamovania sa s autom. Zo začiatku som sa k Subaru Impreza staval ako k normálnemu autu. Až časom som pochopil, že to nie je normálne auto. Postupne som začal jazdiť cez zákruty rýchlejšie. Začal som jazdiť aj mimo asfaltových ciest a auto to stále bez problémov zvládalo. Spoznal som iných subaristov a dozvedel som sa veľa zaujímavých vecí. Ale to stále nebolo nič oproti tomu, čo ma čakalo, a čo to auto vlastne dokáže.