Mozog, myseľ, ten orgán hlavový,
v jednom kole zápasí, usilovne máta k rozumu,
to červené srdco krvavé,
bojom zjazvené, doráňané.
Neustávajú, neutíchajú ani na minútu, ani na sekundu,
stále sa obháňajú a snažia sa vzájomne presviedčať,
jeden moment pravdou či lžou jedinečnou prehovára,
a voči, naproti tomu bratovi, citom túžobným sa usiluje.
Sem i tam, schránka utíchne,
vyžiada si svoj čas, svoju obnovu síl,
v tej chvíli pouľavia v snažení svojom,
aspoň na chvíľu, na moment opojný, pokoja si doprajú.
Ale opäť k svojmu boju prinavrátia sa,
v čase ranného štebotu vtákov,
pri svite slnka, tvoriacom detské dúhy z kvapiek rosy,
usídlených na končekoch trávy zelenej.
Zas a opäť sa oboria do seba, nezhodnú sa,
trvajú a neustávajú v boji nepretržitom.
Dajú si možno pokoja, niekedy na chvíľočku,
zhodnú sa v jednom, v jedno a bratsky si pomôžu.
Vydrží to snáď dlhšiu chvíľu, zotrvajú v mieri priateľskom?
Niekedy, snáď, možno len na okamih,
nakoniec sa hašterenie prinavráti,
boj a nepokoj zotrvá, na pokoj sa zabudne.
Cesta vojny ich prevedie svetom plným krás,
až nakoniec ich zavedie na kraj sveta,
čas im dožičí zmierenia a utešenia,
áno, na konci sa dočkajú...
No comments:
Post a Comment