Postupne aj trpšie bolo

Každý človek v živote zažije veľa rôznych vecí. Dovolím si ale tvrdiť, že nie všetky majú rovnakú hodnotu. Určite my mnohí dajú za pravdu. Niektorí proste zažijú horšie veci, prípadne život ohrozujúce. To človeka zmení a poznamená. Ako vojaka ktorý zabíjal a vráti sa domov k rodine. Bude to iný človek.

Zažil som relatívne dlhé obdobie, počas ktorého som trpel záchvatmi kašla a dusenia. Relatívne, lebo je iné oko pozorovateľa ako osoba, ktorá to prežíva, vníma a vstrebáva. Z ničoho nič záchvaty prichádzali, viac krát behom dňa ma postihli. Dusil som sa, nemohol som dýchať a skončil som na zemi. Menil som farbu, umieral som. V tvárach ľudí vôkol bolo pohľad, ktorý navozoval pocit, že už budem čoskoro mŕtvy. Ani sa niet čo čudovať, ja sám som v tom momente pociťoval blížiacu sa smrť.

Keď sa také niečo začne diať, tak s tým človek bojuje. Snaží sa psychicky držať nad hladine a nájsť riešenie. Postupne ale snaha a vôľa opadnú. Človek sa proste v sám sebe vyrovná s tým, že je koniec. Hlavne pri nočných záchvatoch, to sa potom človek bojí aj zaspať.

Doktori analyzujú a skúšajú ale na nič v podstate neprídu, ale tvária sa, že všetko je v poriadku. Takéto obdobie trvalo mesiac, dva a stále. To už sa človek naozaj pripraví, svoju psychiku a celé svoje svedomie na odchod z tohoto sveta. Vyrovná sa so všetkým, prípadne so všetkými. Vravím ako som to spravil ja a ako by to asi spravila väčšina normálnych ľudí.

Po nejakom tom roku ale zrazu nastane zmena. Z ničoho nič. Záchvaty ustali, zmizli. Neveril som, že sa to môže stať, ale stalo sa. V tom ale som si uvedomil, že nemám čo na tomto svete robiť. Vyrovnal som sa so všetkým a bol som nachystaný na odchod. A teraz taká prudká zmena? Niečo, na čo som určite nebol pripravený. Zrazu a od nuly si v podstate hľadať miesto na tomto svete, v sociálnej spoločnosti. Všetko sa otočilo a už to teda nebolo o odchode na iný miesta, bolo to trpké prebudenie. Ostal som tápať a hľadať miesto.

Tento článok je pokračovaním zo série Michalova fikcia