Juraj a babička

V končinách jednej krajiny bola jedna chalúpka. Nie moc veľká. Stála osamelo blízko neveľkej dedinky. V tej chalúpke bývala prastará babička, milá a priateľská. Chyrovalo sa o nej, že má zázračnú palicu, ktorú vraj všade nosieva so sebou. Nikto poriadne nevedel o prazvláštnostiach tohoto celkom bežného predmetu.

Neďaleko odtiaľ býval a žil jeden mladý chlapec, dalo by sa povedať junák, volal sa Juraj. Vždy zvedavý, poznal všetky miesta a tajomstvá okolitej krajiny. Rád podnikal prieskum a vždy vyhľadával všetko zaujímave, všetko nepreskúmané. Mal rád dobrodružstvá ako to u mladých chlapcov býva. Ale babičkina palica o ktorej samozrejme počul, tá bola pre neho záhadou. Občas dumal nad touto zvláštnosťou a vyskúšal sa aj pýtať ľudí, ale odpovede sa nedopátral. Možno to bol len chýr, nevedel. Pokoja mu to nedávalo.


Rozhodol sa teda raz, že babičku navštívi aby toto tajomstvo rozlúskol. I napriek svojej zvedavosti vedel, že slušnosť je dôležitá. Tým pádom si povedal, že potrebuje nejakú zámienku, aby ju mohol navštíviť. Vymyslel si, že sa jej spýta či nepotrebuje s niečím pomôcť, veď starší ľudia bývajú poväčšine radi, keď im niekto pomôže. Veď on je mladý, silný a šikovný i keď zatiaľ nie moc vysoký. Hovoril si, že určite sa pre neho niečo nájde.

Vybral sa teda hneď zrána druhého dňa za pekného slnečného počasia ku babičke na návštevu. Babičkin dom bol len prízemný s drevenou strechou, na pohľad roztomilý. Okolo dvora bol laťkový plot, ktorý sa už pod vlastnou váhou rozpadával. Na dvore pred domom to vyzeralo neupravené. Tak sa v duchu tešil a hovoril si, že to je dobrá príležitosť s čím by mohol babičke pomôcť. S úsmevom na tvári u nej zaklopal na staré drevené dvere, z ktorých sa odlupovala tmavá hnedá farba.

Zvnútra sa ozvalo jemné šuchotanie a po chvíli sa pomaly a vŕzgajúc otvorili dvere. Stála pred ním vekom zhrbená babička opierajúc sa o palicu. Zdvihla pohľad, pozrela sa na Juraja a usmiala sa. Chlapec sa potešil, že mu babička otvorila a slušne pozdravil, tak ako sa patrí. Hneď a zbrklo sa babičky spýtal, či by nepotrebovala s niečím pomôcť. Babičke sa o čosi rozšíril úsmev a so záujmom sa ho spýtala čo ho to napadlo. Juraj jej vysvetlil, že by jej rád pomohol s niečím na čo už sama nevládze. Síce jeho úmysly boli zistiť tajomstvo o zázračnej palici, ale stále bol ochotný pre to niečo spraviť. Pozeral sa na to ako na hru, kde odmenou bude poznanie.

Babička mu navrhla niekoľko činností ktoré boli pre ňu veľmi náročné alebo už na ne sama nevládala. V takom veku sa už človek pohybuje pomalšie, nemá toľko síl a tak za ten deň nedokáže stihnúť všetko. Medzi nimi bolo napríklad rúbanie dreva, nakúpenie a donesenie potravín či zhrabanie lístia na dvore. Juraj začal chodiť ku babičke skoro každý deň. Rád jej pomáhal a popritom sa stávali priateľmi. Veľa krát už na neho čakal aj dobrý domáci koláč, ktorý babička upiekla. Bolo vidieť, že sa veľmi tešila na jeho návštevy.

Jurajove svedomie ale nebolo kľudné, cítil vinu za svoj pôvodný zámer, kvôli ktorému ku babičke začal chodiť a pomáhať jej. Cítil, že jeho pomoc nie je nezištná. Rozhodol sa, že babičke povie pravdu, že sa jej ospravedlní za svoje zámery. I napriek tomu, že riskoval jej dôveru vedel, že treba konať správne a hovoriť pravdu.

Ďalšieho dňa pršalo, ako keby nebesia plakali. Myslel si, že to je kvôli nemu, ale veril, že svojím priznaním všetko napraví. Pri babičkinom dome bolo niekoľko ľudí ktorých nikdy nevidel. Nerozumel čo sa deje a tak sa rýchlo ponáhľal dnu, ale jeden z mužov ho zastavil a vyzvedal, čo tam hľadá. Chlapec zreteľne odvetil, že prišiel navštíviť babičku a hneď sa dožadoval, aby ho pustil. Muž sa ku nemu sklonil, pevne ho držal za plecia a s vlhkými očami pozerajúc na chlapca mu povedal, že babička tu už nie je. Že už odišla a už sa nikdy nevráti. Juraj pochopil, že babička umrela a rozplakal sa tak silno, že nevládal ani dýchať. Muž ho silno objal a držal ho v náruči snažiac sa ho upokojiť.

Po hodnej chvíli sa Juraj trošku zorientoval a prestal plakať. Tvár mal celú mokrú od slaných sĺz. Pozrel sa na muža a ani nevedel prečo, začal mu vysvetľovať prečo ku babičke začal chodiť a pomáhať jej. Dôvod, ktorý ho ťažil a že dnes prišiel, aby jej povedal pravdu. Muž ho silno objal, silnejšie než predtým ale stále jemne, s veľkou láskou. Bol to chlap ako hora. Mal hlboké hnedé oči do ktorých sa mu vtisli ďalšie slzy. Začal Jurajovi vysvetľovať, že je vnukom babičky. Že býva ďaleko a bolo pre neho ťažké navštevovať ju častejšie. Bolo vidieť, že mu to je ľúto. Pokračoval, že keď bol u nej naposledy, veľa rozprávala o novom kamarátovi, ktorého si našla, ktorý jej pomáhal. Svedčil, že bolo vidieť aká je šťastná a vďačná. Muž ešte dodal, že vôbec nevadí aký bol chlapcov pôvodný zámer, lebo tým čo vykonal dal babičke pocítiť, že je pre niekoho dôležitá, že niekomu stojí za to aby jej daroval to najvzácnejšie čo máme a tým je vlastný čas. Čo on sám nedokázal.