Čas plynul a do môjho života prišli ženy. Vo svete plného bojov som vystavil nebezpečenstvu aj nežné pohlavie. Nedalo sa to, nedokázal som chrániť vlastne všetkých a ešte aj niekoho konkrétneho, komu hrozilo väčšie nebezpečenstvo, len kvôli tomu, že mi bola blízka.
Prišla ale ona. Spanilá kráska, plná pochopenia, sily a lásky. Bola odolná voči tej zlobe, dokázala ma nabiť silou a energiou ako nikto a nič. Volala sa Martina, dostala pomenovanie "Železná bohyňa milosrdenstva". Láska ktorá medzi nami žila, bola obrovská. Žili sme jeden pre druhého. V princípe sme spolu vyrástli, vychovali sme sa jeden pre druhého. Dokonalá symbióza. Niečo, čo zažije málokto.
Pamätám si časy strávené spolu, je to ako včera. Ako sme vykračovali bezstarostne nočnou ulicou a veselo si spievali piesne od Jaromíra Nohavicu. Nikto a nič sa nás netýkal, mali sme svoj svet. Ten pocit ako nám presne zapadli kĺby prstov, keď sme mali zopäté ruky. Čas trávený spolu, stále sme museli byť spolu. Nemohli sme bez seba žiť a boli sme ochotný obetovať všetko aby sme boli spolu. Pohľad do jej zelených očí, ktorý hovoril za všetko. Ponoriť ruku do jej zvlnených vlasov, vtisnúť do nich nos a opájať sa tou nekonečnou vôňou. Ako si dokázala sadnúť na moje nohy, tvárou ku mne a držali sme sa v objatí. Presne vypočítanom, aby sme mali hlavy tomu druhému na pleci. To bol najviac najsilnejšie, úplne omámenie láskou.
Časom sme ale narazili na spoločnosť. Ten reálny svet, ktorý som pôvodne chránil. Náš svet sa skončil a my sme sa stratili. Jeden druhému ale i svetu. A možno sme i tak ostali.
Tento článok je pokračovaním zo série Michalova fikcia
No comments:
Post a Comment